Umenie boja s tradičným španielským nožom navajou má slávnu históriu. Najprv navaju využívali len nižšie vrstvy obyvateľstva, gitanos či bandoleros (zbojníci). Netrvalo dlho a ako zbraň neušla pozornosti šermiarom a tak sa ľudové znalosti začali miešať s prepracovaným šermiarskym systémom. Šermiarsky historik Angličan Egerton Castle vo svojej knihe z roku 1892 "Školy a majstri šermu" uvádza, že umenie ovládania tohto noža vychádza z princípov šermu rapierom a plášťom i samotným rapierom španielskej školy La Verdadera Destreza.
Nosenie navaji sa stalo postupne populárne u všetkých sociálnych vrstiev Španielska, i aristokracie. Zlaté časy nastali v rokoch 1850-1870, vtedy u mnohých španielskych mužov bolo možné vidieť navaju zasunutú za opaskom či šerpou. Výnimku netvorili ani ženy, ktoré ju nosili zaujímavým spôsob za podväzkom na stehne (ako vidíme na obraze "La Copla", ktorý vytvoril andalúzsky maliar Julio Romero de Torres). Ani španielska kráľovná Isabel II (panovala v rokoch 1833-1868) sa netajila svojou obľubou nosenia navaji, tak to aspoň tvrdil jej dvoran Emilio Gutiérrez Gamero vo svojich pamätiach.
Pelea con Navaja. Vzácny technický popis boja s navajou nájdeme v knihe škótskeho diplomata Davida Urquharta "Herkulove stlpy" (1850). Autor sa toto umenie nazývané "Pelea con Navaja" naučil od najlepšieho navajera Andalúzie (tej doby) za svojho pobytu v Seville (bohužial jeho meno neuviedol). Uvedený navajero bol nástupcom slávneho Montesa, ktorý v súboji s navajou zneškodnil jedenástich protivníkov pomocou techniky bočného rezu nohy. Táto technika sa mu nakoniec stala i osudnou a sám bol tým spôsobom porazený.
V andalúzskych mestách Sevilla, Cordoba a Malaga žili znalci boja s Navajou a tí si vytvárali každý svoje vlastné triky a taktiku boja tak, aby pri súboji vedeli zaskočiť svojho protivníka. Ich spôsob bol vysoko intuitívny, založený na umení prekvapenia, rýchlosti a elegancii pohybu, teda na "el duende". Znalosti týchto majstrov ocele sa zachovali už len v knihách a spomienkach. Dnes môžeme obdivovať ich vznešenosť a vášeň aj vďaka andalúzskemu umeniu flamenco.
El Duende. Životná energia, hadia sila, ktorá sa v podstate nedá vysvetliť inak ako pocitovo. Cítia ju tanečníci flamenco, toreádori i navajeros. Práve duende je pre navajera najväčšou výhodou v boji s protivníkom. Španielsky básnik Federico Garcia Lorca napísal: "Duende znamená energiu, ktorá sa prejaví v zápase a boji, nie v myšlienkovej tvorivosti. Najväčšieho účinku dosahuje pri býčích zápasoch, pretože tu sa spája smrteľný boj s geometriou, čo je základom corridy. Býk má svoj vlastný kruh, produkt geometrie, toreádor svoj, tam kde sa tieto dva kruhy pretnú leží bod nebezpečenstva, vrchol tejto hry. A v momente, keď toreádor zabíja býka, ktorý je stále nezranený, potrebuje pomoc duende k získaniu umeleckej pravdy, osvietenia."
Takisto navajera (i jeho protivníka) obklopuje kruhový priestor (terreno), ktorý je limitovaný plne vystretou rukou s navajou, a iba v rámci tohto priestoru môže byť protivník zasiahnutý. Koncept ovladánia "terreno" je pre navajera rozhodujúci.
© Ing. Roman Hliva
Ako som už uviedol, hlavnými atribútmi umenia boja s navajou (Pelea con Navaja) bola jednoduchosť, postreh, rýchlosť a elegancia pohybu, schopnosť prekvapiť. Kniha sa zaoberá hlavne stratégiou a taktikou boja (suerte), kto v nej hľadá rôzne variácie techník, bude dosť sklamaný. Navajero poráža svojho protivníka i pomocou taktických trikov (tretas) a fingovaných akcií (engańos). V knihe sa uvádzajú napr. hodenie čiapky do tváre súpera, nízky kop, pristúpenie či podrazenie nohy, útok v tempe atd.
Techniky (golpes/puńaladas) sa delia podľa spôsobu prevedenia na bodné (floretazo, viaje) a rezné (jabeque, plumada, reves). Kryty neozbrojenou rukou sa používajú zriedkavo. Navajero sa bráni únikmi (huidas) - odkrokmi (contrajiros) alebo odskokmi (brincos) do strán či vzad, láka súpera, čaká na príležitosť. Zaútočí len vtedy, keď si je istý, že nemôže byť pri svojej protiakcii zasiahnutý. Ako toreádor pri býčích zápasoch. A skutočne, bleskové manévrovanie protivníkov v kruhu s následným útokom či obranou, sa nazýva corrida. Býčie zápasy, corrida de torros. Corrida je najbežnejšia taktika boja (suerte), kompletné umenie ovládania navaji, ktoré zahŕňa všetky metódy útoku a obrany.
V knihe je uvedený i nasledovný krokový vzorec útoku (jiro) a obrany s kontraútokom (contrajiro).
Tento štýl je súbojový, možno defenzívny, výhodnejší pre toho kto sa bráni a je odlišný od rôznych military systémov určených na rýchlu elimináciu protivníka. V tomto štýle nenájdete žiadne rytmické drily ani efektné katy, je to pravá škola pouličného boja, ktorá vyžaduje čas a trpezlivosť. Navaja (ale i napr. stiletto) je jedinou chladnou duelantskou zbraňou (Európy 19.storočia), ktorá nachádza využitie v dnešnej sebaobrane. Cesta navaji je dlhou cestou od duelu k modernej sebaobrane. Súčasný navajero už nie je duelant, ale znalec modernej, reálnej sebaobrany.
E.André - L’ Art de se Defendre dans la Rue. Tento francúzsky šermiar vo svojej knihe z roku 1899 o umení sebaobrany na ulici "L’ Art de se Defendre dans la Rue" nadväzuje na znalosti španielskych navajeros a časť diela venuje práve ovládaniu noža (Le Couteau). Vychádza z princípov francúzskeho šermu šabľou a kordom, boxu a savate so znateľným vplyvom umenia ovládania navaji. Emile André odporúča šermiarsku taktiku protiútoku do tempa súpera (coup d´arret, inquartata) i využitie nízkych savate kopov (coup de pied bas, chasse bas, coup de pied de pointe) ako prvku prekvapenia v umení ovládania noža. Často práve prekvapenie prináša víťazstvo v súboji dvoch rovnocenných súperov. Španielskym rukopisom v Andrého knihe je i použitie plášťa alebo kabáta ako improvizovaného štítu na ochranu proti súperovým sekom, rezom či bodom, či na blokovanie zrakového vnímania, hodením časti odevu do tváre protivníka.
Úvodná stránka
Nôž navaja na predaj