Savate v Čechách a na Slovensku. Vojenská akadémia v Joinville-le-Pont vo Francúzsku organizovala povinné štvormesačné kurzy, ktoré obsahovali tréning La Canne/Le Baton, savate, boxu, šermu a boja zblízka na zlepšenie predovšetkým fyzickej pripravenosti príslušníkov armády. La Canne/Savate sa teda stali nutnou súčasťou fyzickej, mentálnej i odbornej prípravy francúzskych dôstojníkov a profesionálnych vojakov. V tejto akadémii študoval telesnú výchovu i JUDr. Jindřich Vaníček, neskorší významný sokolský činiteľ. Práve JUDr. Vaníček, aktívny šermiar, má veľkú zásluhu na rozvoji La Canne/Savate ako športu a cvičenia nie len v predvojnovej ČSR ale i v bývalej Juhoslávii. Bol aktívny aj ako spisovateľ a publikoval knihy "O rohování (box) a šermu holí dlouhou (baton) (1898)", "O šermu šavlí (1920)", "O šermu holí krátkou (1920)".  Vo francúzskom boxe/savate (česky "rohování"), metóda Joinville-le-Pont (ktorú J. Vaníček prevzal), sa útočí rukami (soty-direkty, ruby-háky) a nohami (kop spodný, vzad, vonkajší). Údery sa podobajú akciám šermu šabľou, napr. ruby sa robili tak akoby boxer chcel súpera seknúť šabľou, podobne soty, akoby chcel bodnúť. Šabľa je i základom šermu s krátkou palicou (la canne) a dlhou palicou (le baton) - streh, práca nôh, body, ruby-seky, máchy-molinelli, kryty, záludy. Šerm s krátkou a dlhou palicou, ale i bodákom či savate sa cvičil v telocvičných organizáciách Sokol. Práve vďaka sokolskému hnutiu sa vytvorili po roku 1889 silné spojenia s francúzskymi športovcami. Šerm s krátkou a dlhou palicou sa stal i súčasťou programu rozvoja telesnej výchovy a športu na niektorých českých školách (tak ako kendo v japonských školách), môžeme to vidieť z archívnej snímky zobrazujúcej hodinu šermu na školskom dvore gymnázia v Brne, trieda Kapitána Jaroša 14. Francúzski šermiari, znalci sebaobrany a savate na prelome 19. a 20. storočia Emile André, Jean Joseph Renaud, Edmond Vary a ďalší (La Défense dans la Rue) integrovali do savate (vrátane zbraní) prvky jiu-jitsu. Tento účinný spôsob sebaobrany sa postupne rozšíril do celej Európy i do predvojnovej ČSR. © Ing. Roman Hliva

Savate a jiu-jitsu Edmonda Varyho. V roku 1920 vyšli v češtine príručky "Umění sebeobrany na ulici a v domě" a "Jiu-Jitsu" Edmonda Varyho, ktoré vysvetľujú savate a jiu-jitsu a ktoré ovplyvnili niekoľko generácií českých učiteľov sebaobrany - napr. V. Mikolášek, A. Matras, A. A. Lebeda, Ing. Špička/Novák. Práve poslední dvaja menovaní vytvorili modernú vedeckú koncepciu sebaobrany v ČSSR, ktorá v 70-tych rokoch bola prakticky aplikovaná do výcviku armádnych a neskôr i policajných zložiek.      Pouličná sebaobrana v predvojnovej Bratislave. Koncom 30-tych rokov boli bratislavské ulice v dôsledku nestability spôsobenej Viedenskou arbitrážou nebezpečné a plné násilia. Podvratné živly vyvolávali pouličné nepokoje a páchali rôznu kriminálnu činnosť. Vedieť brániť sa znamenalo pre bratislavčanov v tých neistých časoch životnú nevyhnutnosť. Známym znalcom Jiu-jitsu a sebaobrany bol Samuel Lichtenfeld, bratislavský detektív a spoluzakladateľ ťažkoatletického klubu 1.AK Herkules, ktorý v Bratislave existoval už od roku 1910. V tomto klube sa trénoval box, zápasenie, vzpieranie, gymnastika a pouličná sebaobrana. Tu cvičil i syn Samuela L. Imi, úspešný boxer, zápasník, ktorý neskôr musel emigrovať do Palestíny, kde sa stal inštruktorom fyzickej a bojovej prípravy izraelskej armády. Založil štýl Krav-Maga, ktorý je dnes veľmi populárny. Dá sa povedať, že základom KM boli i vedomosti získané od svojho otca a skúsenosti z pouličných bojov v Bratislave. Iným slovenským priekopníkom sebaobrany bol Vojtech L. Levský, dlhoročný inštruktor, ktorý pôvodne vyučoval jiu-jitsu a neskôr karate a sambo. Svoje znalosti mal možnosť vyskúšať i v praktickom živote - v prístavných štvrtiach Le Havre a Marseille, počas SNP i ako člen bezpečnosti. Bol autorom mnohých publikácií a článkov o sebaobrane. Úvodná stránka